Menu
Logo

17/5/2018

V Olomouci je víc lásky

ROZHOVOR

Před dvěma roky byla její tvář ústředním motivem plakátů 20. Divadelní Flory. Olomouc si pak získala v představeních inscenací Směšná temnota, Sebeobviňování a O moc krátkých nožičkách. Stefanie Reinsperger je zpět. Opět hraje na jevišti jako malá bohyně, rozsévá úsměvy a DJ-uje! Rozhovor s ní vedla Dominika Široká.

Aký bol tvoj návrat do Olomouca?

Bolo to skvelé. Je mi len ľúto, že tu nebudem môcť ostať dlhšie. Olomouc je nádherné mesto plné úžasných ľudí. Dnes za mnou mnohí chodili a hovorili, že ma opäť radi vidia. Cítim sa veľmi vítaná.

 

Ako si spomínaš na tvoju návštevu spred dvoch rokov?

Na to nikdy nezabudnem. Ešte nikdy predtým ani potom som totiž neodohrala dve predstavenia v priebehu jedného večera. Najskôr som mala monodrámu Sebeobviňování, odkiaľ ma potom okamžite autom prevážali do druhého divadla na predstavenie O moc krátkých nožičkách. Z tej cesty si nepamätám vôbec nič, len to, že bola. Nakoniec sme to ale zvládli.

 

Vnímaš nejaké rozdiely medzi divadelnými festivalmi v Nemecku a v Čechách?

V Olomouci je viac lásky. Pri niektorých nemeckých festivaloch je, žiaľ, priveľká súťaživosť. Veľa sa diskutuje o tom, ako inscenácie mali a nemali byť urobené a do veľkej miery je to o peniazoch. Tu mi to pripadá oveľa produktívnejšie. Publikum chce skutočne vedieť, ako sme pracovali a až tak veľmi nesúdi.

 

V tvojom živote sa zmenila jedna zásadná vec. Od aktuálnej sezóny si sa pridala k ansámblu Berliner Ensemble, ktorý od tohto roku vedie nový intendant Oliver Reese. Prečo si sa rozhodla opustiť svoje rodné mesto Viedeň?

Vo Viedni som už viac nedostávala výzvy, aké by som si priala. Veľa som sa tam síce naučila, no chcela som sa posunúť o krok ďalej. V Berliner Ensemble mám teraz skvelých kolegov a skvelého šéfa, ktorý mi veľmi dôveruje a mám možnosť pracovať so skvelými režisérmi, ktorý na mňa naopak kladú veľké výzvy.

 

1526564360-003

Do Berliner Ensemble si prišla na úplnom začiatku éry Olivera Reeseho, ktorý znovuzrodil divadlo po odchode dlhoročného šéfa Clausa Peymanna. V čom si myslíš, že je teraz špecifikum nového BE?

Oliver Reese do divadla priviedol skvelých hercov. Panuje tam atmosféra plná dôvery a s ostatnými sa dá otvorene hovoriť. Všetci akoby ťahali za jeden povraz a je to pocit, ktorý dostaneš na každej skúške a na každom predstavení. Osobne som veľmi rada súčasťou divadelného ansámblu. Dostávaš tak príležitosť rásť s „tvojimi“ ľuďmi. Spoznáte sa pri jednom skúšaní a pri tom ďalšom už môžete ísť o krok ďalej. Viete ako spolu dokážete pracovať. Tiež si myslím, že diváci chcú vidieť „svojich“ hercov v rôznych roliach.

 

Nielen v Rakúsku?

Nielen v Rakúsku. Peter Brook kedysi povedal, že na divadlo stačí, aby herec prešiel miestnosťou a bol pri tom sledovaný čo i len jediným divákom. Viac netreba. Vnímam to podobne. Publikum potrebuje príbehy a chce vidieť hercov makať zo všetkých síl. To je niečo, o čo sa v divadle pokúšame každý večer. Oliver Reese nám na to zároveň dáva sebavedomie. Pravidelne nám opakuje: „Vy ste môj ansámbel. Ste tu, pretože vás chceme.“ Nie sú to len reči. Myslí to vážne. Za takýchto podmienok môže človek skutočne pracovať a „lietať“. Viem totiž, že som s ostatnými na jednej lodi.

 

Pred pár dňami bolo na festivale divadlo Landungsbrücken Frankfurt s predstavením inscenácie Nenávist. Počas diskusie po predstavení hostia kritizovali situáciu v nemeckých divadlách, ktorých zloženie ansámblov neodráža multikulturalizmus v spoločnosti. Nové vedenie Berliner Ensemble bolo rovnako kritizované za to, že je nový ansámbel čisto „biely“. Je táto kritika oprávnená?

V Nemecku skutočne vznikol konflikt o to, kto by mal na javisku za koho hovoriť. Myslím, že kritika divadla nebola fér. Je to, akoby od Olivera Reeseho chceli, aby do ansámblu zobral hercov len preto, lebo majú migrantský pôvod. On sa ale rozhodol pre ľudí, v ktorých veril a v tomto prípade by nemalo záležať na tom, akej farby pleti herci sú alebo akého sú pohlavia. Herca by mali v prvom rade vnímať ako osobu.

 

1526564360-004

Ty si napokon v dnešnom predstavení tiež hrala mužskú postavu Philokteta.

Presne tak. Nakoniec ide o telo na javisku, o nič iné. Aj keď v prípade Philokteta ide o mužskú postavu, nehrala som muža, ale ľudskú bytosť.

 

Stvárnila si už niekedy predtým mužskú postavu?

Čo si už zabudla?! Pred dvomi rokmi sme v Smiešnej temnote na Divadelnej Flore hrali všetky tri herečky mužské postavy a ja som hrala somálskeho piráta.

 

Myslím si, že už vtedy som ťa vnímala v prvom rade len ako ľudskú bytosť.

Vidíš? Napokon i v monológu Sebeobviňování od Petra Handkeho, ktorý som tu pred dvomi rokmi hrala, nejde o text pre muža alebo ženu. Je to jednoducho text pre ľudskú bytosť na javisku.

 

Apropos Sebeobviňování. Keď ste s inscenáciou hosťovali na Flore v rámci programovej sekcie viedenských inscenácií Dušana D. Pařízka, bola ešte pod hlavičkou viedenského Volkstheateru. Inscenáciu teraz ale hrávate v Berliner Ensemble.

Oliver Reese videl premiéru inscenácie Sebeobviňování vo Viedni a veľmi sa mu páčila. Spýtal sa ma, či by sme to mohli preniesť do Berlína. To bola samozrejme veľká príležitosť. Jasné, najskôr som z prenosu bola veľmi nervózna a nebola som si istá, či na to ľudia budú chodiť. Nakoniec sa to publiku veľmi páči a ja sa neprestávam čudovať nad tým, čo všetko sa s týmto Handkeho textom dá urobiť.

 

Počas tejto sezóny si v BE po prvýkrát spolupracovala s kultovým režisérom Frankom Castorfom na adaptácii Bedárov od Viktora Huga. Aká to bola skúsenosť?

Šialená. Pred skúšaním som mala obrovský strach, keďže o ňom koluje hrozne veľa historiek. Predtým, ako som bola v Berlíne, bola som schopná niekam letieť, len aby som videla jeho predstavenie. Odrazu ale sedíš priamo oproti nemu a máš pocit, že sa z toho, s prepáčením, pocikáš. Je pred tebou tento brutálne dobrý týpek, ktorý toho vie toľko a pripadáš si pri ňom malička. Bola to jedna z najväčších výziev v mojom živote. Castorf má totiž na hercov skutočne obrovské nároky. Dostala som však od neho darček. Zhodou okolností mi dal v Bedároch text z hry Poverenie od Heinera Müllera.

 

Počas nášho rozhovoru pred dvomi rokmi si hovorila o politickej situácii v Rakúsku. Už vtedy ti úspech populizmu robil vrásky na čele. Dnešná situácia nevyzerá práve povzbudivejšie.

Je to veľmi veľmi smutné. Nedokážem to inak popísať. Som smutná, že nie sme schopní poučiť sa z vlastnej histórie. Dnešná situácia je veľmi nebezpečná a ľudia by mali ostať otvorení, rozprávať sa s ostatnými o politike – či už s priateľmi alebo s rodinou a známymi. Hlavné je nemať strach. To je práve niečo, čo nás kedysi doviedlo ku katastrofe. Nechceme predsa, aby sa to zopakovalo.

 

Stefanie Reinsperger (1988)

vyrastala v Badene pri Viedni. Po absolvovaní viedenskej hereckej školy Seminár Maxa Reinhardta postupne vystriedala niekoľko ansámblov: düsseldorfskú činohru, viedeňský Burgtheater i Volkstheater. Do posledného z menovaných odišla na popud jej blízkeho spolupracovníka, režiséra Dušana D. Pařízka. Za rolu v jeho inscenácii Směšná temnota získala prestížne ocenenie Herečka roku. Od aktuálnej sezóny pôsobí v súbore Berliner Ensemble pod vedením nového intendanta Olivera Reeseho.