Menu

27/5/2019

Predstavenie má byť ako vojna

ROZHOVOR

Franz Pätzold a Roland Bersch sú nie len kamaráti a spolubývajúci, ale ešte aj umeleckí kolegovia zo skupiny Fritz Cavallo. Floru spolu navštívili už pred dvomi rokmi – Franz tu vtedy hosťoval s predstavením mníchovského Residenztheateru Balkan macht frei – a odvtedy ich neopustila túžba pre festivale spolu niečo vytvoriť. To sa podarilo včera večer, keď v Divadle K3 v svetovej premiére spolu s Jarmonírom Zezulom, Josefom Motzetom a hosťami „odbojovali“ performanciu Šepoty a výkriky.


Backstage je plný prázdnych fliaš od vína. Koľko ich dokopy padlo pred predstavením?

Franz Pätzold: My sme boli triezvi.
Roland Bersch: …dvadsaťosem.
Franz: Keď sme sem dorazili, povedali sme si: „Toto je priestor, v ktorom budeme najbližšie dva dni žiť,“ a víno k tomu tak nejak patrilo. 
Roland: Je to i súčasť metódy, akou obyčajne pracujeme. Sedíme spolu v kuchyni a pokúšame sa pri víne koncipovať.
Franz: Naša inscenácia však nie je o víne, ale o dosť vážnej téme. Ide o ľudí krátko pred smrťou, ktorí sa rozpomínajú na svoje posledné momenty. Vedia, že umrú a musia sa rozhodnúť: budem sa ľutovať alebo to akceptujem a dokonca to uhrám s úsmevom na perách. Nie je to o radosti, ale o tom, že je to môj život, ktorý odovzdávam.

Aké bolo východisko pre Šepoty a výkriky?

Franz: Je to naša druhá práca na tému expresionizmus. V prvom rade nám však ide o epochu po prvej svetovej vojne. Vojaci sa po jej skončení vracali zo zákopov a všade naokolo bola poézia, film… To všetko zo strachu zo smrti a ocenenia života.

Prečo vás práve dnes zaujíma táto epocha?

Franz: Ide o pocit „necítenia“, ktorým si podľa mňa prechádzame v dnešnej dobe. Na jednu stranu, odkedy existuje Európska únia, ľudia na jej území poznajú len mier a strach z umierania je nám cudzí. Mysle máme natoľko zaplnené, že si neuvedomujeme, aké veľké šťastie vlastne máme. Na druhú stranu pozorujeme, ako okolo nás rastú reakcionárske hnutia a to je zaujímavé. Veď dnes by sme už mali byť múdrejší, ale nie je to tak. Môžeme si to vymenovať: Nemecko, Rakúsko, Poľsko, Maďarsko, Francúzsko, Dánsko, Holandsko, Veľká Británia… Predpokladám, že ani Česká republika nie je výnimkou. Všade sa ľudia prikláňajú späť k fašizmu. O EÚ zatiaľ počujeme ako rozhoduje o tom, ako majú vyzerať banány alebo obaly na hranolky. To je všetko, o čom uvažujeme? Potom tu máme Adolfa Tralala alebo Fritza Lalala, ktorí písali listy na frontovej línií, niečo veľké nám zdelili a potom „fucking“ zomreli. Písali o živote a umieraní, o tom, že zavraždiť je lepšie ako byť sám zavraždený… Sú to texty takej krásy, že deväťdesiat percent ľudí, ktorí dnes žijú v Európe, nie sú schopní niečo také napísať. Má to kvalitu literatúry a my sme chceli tieto hlasy oživiť. Do toho prišiel napríklad Dziga Vertov, ktorý vo svojej dobe vytvoril niečo revolučné, zobrazoval každodenný život a do hry zobral i médium kamery. Ďalej prišli Rimbaud alebo Brecht ako ďalšie logické dôsledky týchto listov. Rozhodli sme sa totiž oslavovať život. To je to jediné, čo môžeme v divadle urobiť.

Ako sa k tomu hľadala konkrétna forma?

Roland: Jednotliví členovia Fritz Cavallo do procesu tvorby prinášajú rôzne komponenty. Máme video, hudbu a herectvo, ktoré tvoria základ našej estetiky. Spoločná práca je potom do veľkej miery o hľadaní. Nezačíname od dramatického textu, ale od určitej témy, v rámci ktorej skúmame stavy bytia, v ktorých nevieš, čo sa stane. Možno budeš musieť zomrieť – ako s tou situáciou naložíš? Tento spôsob práce nám otvoril široké možnosti vyjadrovacích prostriedkov. Napokon nie sme divadelná skupina v tradičnom slova zmysle.
Franz: Premiérou naša práca nekončí, ale ostáva ako otvorený tvar, na ktorom pracujeme ďalej. Napríklad i počas „kostýmovky“ sme mali problémy s technikou a titulkami, ale čas nám vypršal. Nakoniec sme si povedali: „ok, dosť!“ a skúšku prerušili. V konečnom dôsledku, predstavenie samotné by malo byť ako vojna a všetko čo sa má stať, sa stane. Je to len divadelné predstavenie, v ktorom sa skrátka o niečo pokúšame.

Franz, po predminuloročnom hosťovaní s Balkan macht frei za tvoju domovskú scénu Residenztheater sa tentokrát na festival vraciaš ako člen nezávislej skupiny. Od novej sezóny prechádzaš do súboru inštitucionálneho „Olympu“, viedenského Burgtheateru. Čo je pre teba Fritz Cavallo?

Franz: V štátnom divadle od teba vyžadujú, aby si vytvoril niečo výnimočné a zároveň sa kontroloval. S Fritz Cavallo môžem ale naozaj vyjadriť, čo si myslím, a to bez rámca inštitúcie divadla, pre ktoré pracujem. Je to liberté. Nie je tu žiadna divadelná „polícia“ – žiaden intendant, žiaden režisér či dramaturg a reči typu: „Bude tomu publikum rozumieť?“ O to nejde. Dôležitý je len tento večer. Plus máme dobrý kolektív technikov. Počas skúšok je technickí personál vždy jediné obecenstvo, inak tomu nie je ani v Residenztheateri alebo Burgtheateri. Technici sú pritom mimoriadne poučení diváci. V konečnom dôsledku nerobia celé dni nič iné, než sa pozerajú na divadlo. Na Šepoty a výkriky nám povedali: „Je to iné, ale celkom sa nám to páči.“ Ak sa ale môžem vrátiť k tvojej otázke: rozdiel je v úmysle. Nekoncipujeme inscenáciu pre štyridsať uvedení, ale rozmýšľame nad produkciou pre tento konkrétny večer. Ak diváci povedia, že je to odpad, je to na nás, aby sme to obhájili.
Roland: Skrátka robíme, na čo máme chuť.

Fritz Cavallo
Tento nezávislý mníchovský kolektív produkuje od roku 2016 multimediálne projekty na pomedzí žánrov. Skupina sa dala dokopy po skúšaní inscenácie Franka Castorfa Die Abendteuer des guten Soldaten Švejk im Weltkrieg na doskách Residenztheater Mníchov. Tvorí ju divadelný, filmový a televízny herec Franz Pätzold, fotograf a kameraman Josef Motzet a hudobník a kunsthistorik Jaromír Zezula.