Menu
Logo

20/5/2018

Důležité je ptát se, proč?

ROZHOVOR

Jedním z posledních představení festivalu bude takzvaná ne-akademická přednáška Písek v očích. Jejím tvůrcem není nikdo jiný než jeden z bardů žánru lecture performance a německé nezávislé scény, Rabih Mroué. Rozhovor s ním vedla šéfredaktorka festivalového zpravodaje Dominika Široká.

Pochádzaš z Libanonu, no už takmer päť rokov žiješ v Berlíne. Prečo si sa rozhodol presťahovať práve do Nemecka?

Dôvodom bolo štipendium od Freie Universität Berlin. Pôvodne to mal byť jeden rok, no neskôr mi to predĺžili ešte o ďalší jeden. Navyše, moja žena Lina Saneh (taktiež performerka, pozn. red.) dostala to isté štipendium ešte rok predo mnou a zamilovala sa do Berlína. Nakoniec sme sa teda rozhodli zostať. Musím však priznať, že mi to po štyridsiatich rokoch v Libanone, plných konfliktov a napätia, veľmi dobre padlo. Samozrejme, ani teraz to nie je celkom bez napätia, ale rozhodne je to ľahší život.

Je nejaký rozdiel medzi tým byť umelcom v Berlíne a v Bejrúte?

Bejrút poznám veľmi dobre, ovládam jazyk, fyzicky som ďaleko, ale zároveň som stále v spojení s rodnou krajinou. Nie je to však také, ako v minulosti. Teším sa, že môžem robiť inscenácie o niečom inom ako o Libanone. Cítim sa oslobodený. Témy, ktoré sa spájajú s regiónom, z ktorého pochádzam, sú totiž veľmi ťažké. Konflikty a vojny sú tu na dennom poriadku. Život v Berlíne mi rozširuje horizont. Na druhú stranu však nie je jednoduché uchopiť nové svety, ktoré sa mi po presťahovaní otvorili. Na to, aby som dokázal spracovať miestne témy, sa ešte potrebujem veľa učiť.

Hovoríš, že sa od presunu do Berlína nezaoberáš viac Blízkym východom. Zajtra ale na Divadelnej Flore odprezentuješ inscenáciu, v ktorej reflektuješ náborové videá tzv. Islamského štátu.

Písek v očích je do veľkej miery napojený na miesto, kde žijem teraz. Spájajú sa tam oba svety. Hovorím o terorizme a zároveň o vojne proti terorizmu. Ide o videá teroristov aj o videá z vojny proti terorizmu. Oboje má spoločnú jednu vec: dokumentovanie zabíjania. Čo ma na tom zaujímalo, bola otázka, prečo nechceme pozerať videá tzv. Islamského štátu a prečo nemáme žiadny problém pozerať videá, v ktorých zabíjajú drony. V Písku v očích však divákom ponúkam reflexiu, ktorá nemá riešenie a ktorá netvrdí, že je niečo z toho lepšie alebo horšie.

V Mníchove vznikla pred nedávnom performancia režiséra Olivera Zahna s názvom Situácia s divákmi, v ktorej na konci publikum dostáva na výber, či si diváci pozrú popravu natočenú IS, alebo či opustia divadelnú sálu. Tiež sa zaujímaš o etiku sledovania videí tohto typu?

Nechcem riešiť otázku toho, či sa videá tohto typu smú alebo nesmú sledovať. Osobne si myslím, že by to nemal nikto pozerať, dokumentovanie zabíjania je jednoducho zločin. Zakazovať to ale nechcem. V tomto však nespočíva problém ako taký. Ide mi skôr o to, aby ľudia o týchto videách vedeli a uvažovali nad tým, prečo sú, aké sú. Prečo teroristi chcú, aby sme to pozerali? Nejde predsa o ľudí z cudzej planéty. Mnohokrát sú to Európania, ktorý hovoria tým istým jazykom a majú to isté vzdelanie. Vedia všetko a napriek tomu chcú byť barbarský. Robia to dokonca naschvál, aby nás šokovali a aby nám nechali zakúsiť strach. Dôležité je pýtať sa, prečo.

Počas tvojej včerajšej prednášky si veľa hovoril o princípoch redukcie v divadle. Prečo ťa zaujíma fenomén minimalizovania divadla?

Toto je niečo veľmi osobné. Libanon prekonal mnoho vojen a dodnes tam panuje korupcia. Umenie nie je prioritou našej vlády a podpora pre umelcov prakticky neexistuje. Musíme si nájsť vlastný spôsob, ako zaplatiť naše projekty. Naučil som sa preto robiť divadlo s minimálnymi finančnými prostriedkami. Neskôr som si to ponechal ako metódu, ako zostať nezávislým umelcom. Takto môžem pracovať, kedy chcem a ako chcem. Aj keď momentálne pracujem i v rôznych mestských divadlách, ešte stále som schopný pracovať aj bez nich. Čo je ale skvelé, konečne sa môžem po dlhých rokoch živiť divadlom.

Kde si predtým pracoval?

Viac ako pätnásť rokov som na plný úväzok pracoval v televízii a vo voľnom čase som robil divadlo. Dnes mám príležitosť slobodnej tvorby. Riaditelia divadiel mi dávajú k dispozícií peniaze, ktoré neviem, ako minúť. Pre mňa je to plytvanie peniazmi.

Pochádzaš z Libanonu, žiješ v Berlíne a teraz si na českom divadelnom festivale s inscenáciou pre divadlo z Wiesbadenu.

Na Divadelnej Flore som uvedený v rámci nemeckého programu festivalu (v rámci programovej sekcie Gegen die Wand, pozn. red.). Veľmi často sa mi stáva, že som pozývaný na festivaly ako takzvaný predstaviteľ arabského sveta alebo ako takzvaný najlepší libanonský umelec alebo čo ja viem čo ešte. Toto je niečo, s čím zápasím celú moju kariéru a neznášam to. Nechcem byť pozývaný len pre moju identitu, ale kvôli mojej práci. Mojou identitou by mala byť identita umelca, ktorý robí zaujímavú prácu a nie môj pôvod.

 

Rabih Mroué (1967)

Divadelný režisér, autor, performer a vizuálny umelec. Jeho interdisciplinárna tvorba bola prezentovaná okrem divadla aj v rôznych galériách a na mnohých prestížnych festivaloch. Vo svojej tvorbe sa opakovane venoval reflexii konfliktov v rodnom Libanone a problematike mediálnych vojen. Pochádza z Bejrútu a posledných päť rokov žije v Berlíne.